Po turnaji sedí v aute ticho. Pozerá von oknom, odpovedá jednoslovne a vy viete, že ho výsledok mrzí. Nemusíte sa ho ani pýtať. Vie, že to dnes nebolo ono.
Možno si v hlave prehráva chyby. Možno premýšľa, čo mohol urobiť inak. A možno má jednoducho pocit, že sklamal sám seba.
Takéto chvíle pozná asi každý rodič mladého športovca. Priznám sa, zažila som ich už mnohokrát aj ja.
Práve v takých momentoch premýšľam nad tým, čo sa odohráva v hlave samotného športovca. Aký význam pripisuje výsledku? Vníma ho ako súčasť svojej športovej cesty, alebo ako dôkaz vlastného zlyhania? Ak výsledok nezodpovedá očakávaniam, pozrieť sa na celý deň s väčším odstupom býva veľmi náročné.
A úprimne, nie je to len o športe. Aj my dospelí máme tendenciu hodnotiť sa podľa výsledku. Keď sa niečo nevyvíja podľa našich predstáv, ľahko zabudneme na pokrok, úsilie a všetko, čo sme počas cesty zvládli.
Prehra alebo nevydarený výkon sú prirodzene sklamaním. Nemusia však byť iba tým.Jeden výsledok totiž nehovorí o tom, kto sme. Nehovorí, akými športovcami budeme o rok či o päť rokov. Hovorí len o tom, čo sa udialo v konkrétny deň. A to je veľký rozdiel.
Ak sa na výkon pozeráme iba cez výsledok, môže nám uniknúť veľa dôležitých vecí. Oveľa užitočnejšie môže byť pozrieť sa naň cez to, čo nám daný deň ukázal. Aj nevydarený turnaj môže priniesť cenné poznatky. Môže nám ukázať, na čom potrebujeme pracovať, čo nám fungovalo, kde sme zvládli náročnú situáciu lepšie ako predtým alebo kde vidíme priestor na ďalší krok.
Športový rast totiž nevzniká iba v dňoch, keď všetko vychádza podľa plánu. Vzniká aj v dňoch, keď sa nedarí. V dňoch, keď odchádzame domov sklamaní. Aj v dňoch, keď máme chuť na celý výkon čo najrýchlejšie zabudnúť.
To všetko platí pre športovcov. No dôležitú úlohu v týchto chvíľach zohrávajú aj rodičia. Keď vidíme svoje dieťa sklamané, prirodzene mu chceme pomôcť. Povzbudiť ho, poradiť mu alebo nájsť tie správne slová. Niekedy však netreba hovoriť veľa.
Možno stačí povedať:
„Som tu, ak budeš chcieť hovoriť.“
A potom mu dopriať priestor.
Nie každý mladý športovec bude pripravený rozprávať hneď po súťaži, a to je v poriadku. Niekedy potrebuje najskôr spracovať emócie a až potom sa pozrieť na to, čo sa vlastne stalo. Niekedy je najväčšou podporou práve to, že svoj výkon nemusí okamžite vysvetľovať alebo obhajovať.
Ak sa o výkone predsa len rozprávate, skúste na chvíľu odložiť výsledok bokom.
Namiesto otázok:
Ako si skončil?
Kde sa to pokazilo?
Prečo ti to dnes nešlo?
Čo sa dnes pokazilo?
Nevadí, nabudúce sa to podarí.
Môžete skúsiť:
S čím si dnes spokojný?
Čo sa ti dnes podarilo?
Čo si z dnešného dňa odnášaš?
Čo by si nabudúce chcel skúsiť inak?
Takéto otázky nevedú dieťa k hľadaniu chýb, ale k zamysleniu nad tým, čo mu daná skúsenosť priniesla. Pomáhajú mu uvedomiť si, že výkon nie je len čiernobiely a že aj v dňoch, keď výsledok nesplní očakávania, sa nájdu veci, ktoré zvládlo dobre.
Šport nás totiž neučí iba víťaziť. Učí nás aj zvládať sklamanie, prijímať chyby a postaviť sa po nevydarenom dni znova na štart. A práve tieto skúsenosti môžu byť jedným z najcennejších darov, ktoré si deti zo športu odnesú.
Neúspech nie je príjemný. Neznamená však, že sme sa neposunuli. Niekedy nám práve dni, keď sa nedarí podľa predstáv, ukážu viac než tie, keď vyjde úplne všetko.
A ako rodičia síce nedokážeme ovplyvniť výsledok súťaže, môžeme však ovplyvniť to, ako sa o ňom budeme s deťmi rozprávať.
Lenka ♡
